Štefan Prukner - Biologické slávnosti

(1931- 2011)
Dátum narodenia: 28.10.1931
Miesto narodenia: Stratená pri Rožňave

Docent, akademický maliar Štefan Prukner, vlastným menom Štefan Bartůšek sa narodil 28. októbra 1931 v Stratenej v oblasti Slovenského raja blízko Rožňavy. Príbeh jeho umeleckého nadšenia tak ako u mnohých výtvarníkov začal už v detstve. Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, ale aj v Braväcove a neskôr v Bujakove pri Brezne. V 30. rokoch sa jeho rodina vysporadúvala s biedou a následkami vojny pretrhávajúcimi rodinné zväzky. V rokoch 1951 – 1956 žil v Bratislave, kde absolvoval akademické štúdia na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení krajinárskej maľby pod vedením profesorov Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho. Počínajúc rokom 1961 desať rokov pedagogicky pôsobil na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty dnešnej Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na zriadení ktorej sa spolupodieľal. V roku 1967 sa stal docentom, no počas normalizácie bol nútený školu opustiť. Od roku 1971 tak pracoval v ústraní ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici. V tomto období „ticha“ však jeho tvorivá osobnosť nemlčala. Zhotovené práce kypeli vitalitou, divokosťou, odhodlaním, bizarnosťou i vypovedaním osobného roztrpčenia. Stali sa odporom voči ľudskej obmedzenosti a zaslepenosti. Výsledkom boli cykly diel s mnohovravnými pomenovaniami ako „Úteky“ alebo „Inkvizítori“. Pre Pruknera sa stalo výtvarníctvo nielen povolaním, ale aj mimoriadne napĺňajúcou, životodárnou záľubou, ktorá mu prinášala radosť, energiu, istotu a zmysel v období, keď bol vylúčený z verejného diania. V posledných rokoch 20. storočia sa umelec znovu dostal do povedomia verejnosti, keď zastával pozíciu dekana na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Zároveň na tejto škole pôsobil i ako vedúci ateliéru maľby. Tvorba majstra Pruknera sa uzavrela 24. mája 2011 v Banskej Bystrici vo veku nedožitých osemdesiatich rokov. Výtvarník získal in memoriam Cenu banskobystrického primátora a stála expozícia jeho diel bola umiestnená v hoteli Fuggerov dvor blízko Banskej Bystrice.
Štefan Prukner sa zameriaval na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu (ilustroval napríklad knihy „Cigánske piesne“ alebo „Nerušte moje kruhy“). Počas viac ako polstoročnej umeleckej kariéry zhotovil desiatky tisíc výtvarných prác. Jeho diela sa v súčasnosti nachádzajú v zbierkach po celom svete. Už počas umelcovho života boli prezentované na niekoľkých exhibíciách doma i za hranicami. Na výstave v Národnej galérii v Bukurešti si jeho tvorba vyslúžila mimoriadnu pochvalu kritikov a bola hodnotená ako prínos nielen pre národné, ale dokonca svetové výtvarníctvo.
V umeleckej tvorbe mu imponovalo mestské i vidiecke prostredie z regiónu Pohorelej, Podpoľania a Horehronia. Námetom viacerých jeho krajín a vedút sa stal hlavne charakteristický genius loci starých banských obcí. Filozofickú bohatosť a intelektuálnu zrelosť nabrala Pruknerova tvorba vďaka láske k literárnemu umeleckému textu, a to nielen v rovine konzumenta, ale aj tvorcu - básnika. Na plátnach diel taktiež skúmal komplikovanosť medziľudských vzťahov v spojitosti s aktuálnou kultúrou. Do značnej miery však inklinoval aj k štúdiu vývinu prapôvodných civilizácií, vďaka čomu rozpoznal korene starej kultúry šamanov. Na základe dosiahnutých poznatkov si vystaval individuálnu výtvarnú manieru bohatú na viacvrstvovú mytologickú symboliku, filozofické úvahy a osobné náhľady, ktorá bola pre neho symptomatickou. Pruknerove diela sú zároveň opozíciou voči minulému režimu, ktorý zamedzil plnému rozkvetu jeho tvorivých aktivít. Umením si tak kompenzoval niekdajšie krivdy a s o to väčšou vervou a slobodou sa oddával maliarskej palete. Z jeho obrazov sála vnútorná túžba po bezmedznej voľnosti, ktorú publikum nemôže necítiť. Dalo by sa povedať, je ňou priam vtiahnuté. Posledná štvrtina 20. storočia sa v tvorbe Štefana Pruknera prejavila primknutím k figuralistike s osobito chápanou ikonografiou, ktorú akcentuje aj maliarov expresívny umelecký ťah. Ten je výsledkom skutočnosti, že autor podobne ako jeho vrstovníci Galandovci nadviazal na hodnoty domáceho medzivojnového umenia a nezávisle na nátlaku socialistického realizmu pátral po prameňoch výtvarnosti v primitívnych civilizáciách. Impulzom sa mu stal aj svet vidieka a detských rokov. Na rozdiel od svojich slávnejších súčasníkov však nezotrvával na postuláte „pevných a prostých tvarov“. Priam sa vyžíval v takmer amorfnej hýrivosti zapríčinenej opovrhovaním pevnou osnovou tvaru. Farebnosť koncentroval do nervne pôsobiacej pastóznej škvrnitej štruktúry miestami usmerňovanej hrubou ohraničujúcou kontúrou. Splynutie figuralizmu a zľahka poňatej abstrakcie vyústilo do tenzie, ktorú treba vidieť. Jeho diela dokladajú, že umelec si zakladal na účinnosti kompozícií i výtvarnej formy.
Medzi najznámejšie Pruknerove práce sa radí napr. „Škola bláznovstiev“ (1978), či výtvarný cyklus „Šamanských piesní a tancov“, ktorý pramení v realite zobrazenia, avšak čiastkové obrazy sú výsledkom autorovej fantázie odhodlanej k odvážnym konštrukciám s asociačnými podtónmi. V týchto rušných surrealistických útržkoch, či mozaikách rôznych svetov sa prostredníctvom štruktúrovaných dynamických súznení spájajú umelcove rozpomienky, vízie i stopy dávnej výtvarnosti.
Tvorivá individualita Štefana Pruknera svojou osobitosťou presiahla hranice slovenského umenia. Jedinečnú povahu jeho práce determinovala životná autopsia, vrodené schopnosti a mentalita zaručujúce originálnosť autorského vyznania. Kvalita je hodnotou, ku ktorej je nutné prebojovať sa. Je výsledkom dlhodobého procesu a tým nadobúda hodnoty, na ktorých pevnosti možno stavať. Pruknerova tvorba obsahuje fragmenty doby i rozprávania so skrytou silou krásy, radosti a ľudskosti. Bol veľkým umelcom i filozofom. Napriek tomu maliarova výnimočná osobnosť stále nezískala miesto, ktoré jej v rade slovenských výtvarných umelcov právom patrí.