Sv. Anton Paduánsky s dieťaťom

Popis:

• Poradové číslo: 112
• Rok: okolo 1920
• Technika: tvrdená sádra
• Rozmery: v - 130 cm
• Značenie: nie
• Odhadovaná cena: Ukáž cenu
• Vydražené za: Ukáž cenu

Dielo bolo v roku 2011 zreštaurované.
Pozn.: Sv. Anton Paduánsky patrí nepochybne medzi najväčšmi uctievaných svätých. Zvlášť povesť divotvorcu a patróna stratených vecí mu získala medzi ľudom úctu, ktorá niekedy hraničí až s poverčivosťou a mágiou. Odhliadnuc od týchto nesprávnych prejavov záujmu o tohto svätca, svätý Anton si oprávnene zasluhuje náš obdiv a nasledovanie, lebo svojím životom mimoriadne oslávil Boha a urobil veľa dobrého pre čestné i večné dobro svojich ľudských bratov a sestier.
Svätý Anton pochádzal z Portugalska. Narodil sa niekedy v rokoch 1190-95 v portugalskom hlavnom meste Lisabon. Pri krste dostal meno Fernando. V rokoch 1210 vstúpil do augustiniánskej rehole. Po dvojročnom pobyte v kláštore sv. Vincenta pri Lisabone prešiel do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Bolo to významné náboženské a kultúrne stredisko, kde Fernando študoval Sväté písmo a cirkevných otcov, zvlášť sv. Augustína. Tam bol niekedy roku 1219 vysvätený za kňaza.
Veľká zmena nastala vo Fernandovom živote roku 1220, keď priniesli do Coimbry telesné pozostatky piatich františkánskych misionárov, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v severnej Afrike, v Maroku. Vtedy sa v ňom ozvala horúca túžba ísť po stopách týchto hrdinov kresťanskej viery. Požiadal o dovolenie prestúpiť do františkánskej rehole, ktorá bola založená iba jedenásť rokov predtým, roku 1209. Keď toto povolenie dostal, vstúpil do františkánskeho kláštora sv. Antona v Coimbre. Vtedy prijal i meno patróna kláštorného kostola - sv. Antona Pustovníka.
Anton predostrel svoje misionárske túžby novým predstaveným a tí mu dovolili ešte v jeseni 1220 odísť do marockej misie. No len čo mladý misionár vstúpil na africkú pôdu, ťažko ochorel. Choroba trvala celú zimu a nelepšila sa. Preto sa Anton rozhodol pre návrat. Pri spiatočnej ceste po Stredozemnom mori búrka zahnala loď, na ktorej sa plavil, na ostrov Sicília. Anton prijal toto riadenie Bozej prozreteľnosti a zo Sicílie sa odobral do Assisi, kde sa roku 1221 konalo veľké zhromaždenie (kapitula) františkánov. Tam sa stretol priamo so sv. Františkom Assiským, ako aj s predstaveným severotalianskej františkánskej provincie. Ten ho prijal do svojej provincie a dovolil mu bývať v jednej pustovni pri meste Forli.
Tam žil Anton v modlitbe a sebazaprení. No nie dlho. Keď raz nemali vo Forli kazateľa pri slávnosti kňazskej vysviacky, požiadali Antona, aby ho z núdze zastúpil. Anton išiel a kázal tak, že ho už nepustili naspäť do pustovne, ale predstavení ho určili za kazateľa. Odvtedy sa kázanie stalo hlavnou náplňou jeho rehoľného a kňazského života. V rokoch 1222-1224 kázal v severnom Taliansku, v rokoch 1224-1227 v južnom Francúzsku, kde vystupoval najmä proti bludu albigéncov, a od roku 1227 znova v Taliansku.
Spolubratia však zistili, že Anton je nielen dobrý kazateľ, ale aj učený teológ a veľký znalec Svätého písma. Preto ho na konci roku 1223 alebo začiatkom roku 1224 svätý František požiadal, aby založil v Bologni františkánske teologické učilište. Anton sa takto stal akýmsi zakladateľom františkánskej teológie, do ktorej uviedol myšlienkovú sústavu sv. Augustína, ktorú si osvojil kedysi počas štúdií v Coimbre.
V rokoch 1226-1230 Anton zastával v reholi rozličné funkcie. Posledné roky bol predstaveným severotalianskej provincie Emílie. V tejto hodnosti išiel roku 1228 do Ríma, aby rokoval s pápežom Gregorom IX. o niektorých problémoch rehole. Pápež využil túto príležitosť, aby počul kázať slávneho františkána, a požiadal ho, aby kázal aj pre zhromaždenie ľudí z rozličných národov. Životopisci hovoria, že sa tu opakoval turíčny zázrak, ktorý poznáme zo Skutkov apoštolských. Podobne ako v Jeruzaleme pri kázaní apoštolov aj v Ríme pri Antonovej kázni rozumeli všetci, hoci hovoril im neznámou rečou. Na pápeža zvlášť zapôsobila Antonova znalosť Biblie, pre ktorú ho nazval "Pokladnicou Zákona" (Archa Testamenti).
Po skončení provinciálskeho úradu roku 1230 sa Anton vrátil do Padovy, kde sa už predtým viac ráz zdržoval. Na žiadosť kardinála Rainalda de´Conti, neskoršieho pápeža Alexandra IV., napísal cez zimu 1230-31 zbierku kázní {Sermones} na väčšie sviatky svätých. Bol to akýsi doplnok jeho zbierky nedeľných kázní, ktorú napísal už prv. Nezanedbával však ani živé slovo. Jeho kázne počas pôstu roku 1231 mali veľký úspech. Nadšení poslucháči sotva šípili, že ich obľúbenému kazateľovi už neostáva veľa života. Anton sa vybral ešte do Verony, aby od tamojšieho mocného stúpenca cisárskej strany gibelínov dosiahol prepustenie niekoľkých popredných uväznených guelfov (stúpencov ľudovej pápežskej strany). Cestou naspäť prechádzal dedinami treviského kraja, kde kázal tamojším sedliakom.
Bolo to jeho posledné vystúpenie v úlohe kazateľa a ľudového misionára. Blížil sa koniec mája a príroda bola v plnom rozkvete. No ani jarný vzduch ani silné talianske slnko nevedeli zadržať postup vodnatieľky, ktorá už dlhší čas trápila Antona. Bol nútený zastaviť sa v meste Camposampiero asi 20 km na sever od Padovy. Jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Prosil, aby ho odviezli do Padovy, no do mesta už neprišiel živý. Zomrel cestou v kláštore dell´Arcella. Bol piatok 13. júna 1231. Anton nemal ani 40 rokov.
Antonovo telo slávnostne previezli do Padovy, kde ho pochovali v mariánskom kostolíku Santa Maria Materdomini. Neskôr mesto postavilo vedľa tejto svätyne veľkolepú baziliku zasvätenú obľúbenému padovskému svätcovi. Tam napokon uložili aj jeho telesné pozostatky.
Úcta k sv. Antonovi bola veľká už za jeho života. Okrem kázní a osobnej svätosti k tomu prispeli početné zázraky, ktoré tento slávny františkán vykonal. Je isté, že do neskorších svätcových životopisov sa dostalo veľa legiend, ale nemožno vážne pochybovať o tom, že sv. Anton bol už za živa divotvorcom. Zvlášť veľké množstvo zázrakov sa stalo hneď po jeho smrti. Takže cirkevný proces svätorečenia prebehol veľmi rýchlo. Už necelý rok po smrti, 30. mája 1232, vyhlásil pápež Gregor IX. Antona Paduánskeho za svätého.
Úcta sv. Antona Paduánskeho sa chytro rozšírila po celej Cirkvi. Zvlášť silná je v Portugalsku, odkiaľ svätec pochádzal, a azda ešte silnejšia v Taliansku, kde pôsobil. Pápež Pius XII. pridal roku 1946 k rozličným titulom, ktorými sa uctieva sv. Anton, aj titul cirkevného učiteľa.