Edvard Munch

nórsky maliar a grafik
-patrí k najvýznamnejším predstaviteľom expresionizmu
-interpret ľudskej úzkosti, ustavične znepokojovaný chorobnou predstavivosťou
-tento psychologicky založený umelec zoradil svoje diela do veľkého cyklu nazvaného Vlys života, ktorý sa dá chápať nielen ako výraz jeho svetového názoru, ale aj ako vyvrcholenie jeho maliarskeho umenia
Po svojej prvej výstave roku 1889 získal študijné štipendium a vybral sa do Paríža, kde sa už predtým za svojho prvého, krátkeho trojtýždenného pobytu roku 1885 zoznámil s postimpresionistickým maliarstvom. Roku 1892 vyvolala jeho výstava v Berlíne „munchovský škandál” (Spolok berlínskych umelcov pozval Muncha, ale jeho výstavu zavrel už dva dni po jej otvorení, pokladajúc ju za príliš pokrokovú). Potom žil maliar striedavo v Nórsku, Francúzsku, Taliansku a Nemecku; po roku 1909 sa už natrvalo usadil vo svojej rodnej vlasti.
Munchovi išlo o to, aby nahradil zobrazovanie hmotných vecí vyjadrovaním nezobraziteľných tém. Tak ako chceli impresionisti zobraziť svetlo, Munch si kládol za cieľ spodobovať city a prenášať ich na divákov.

Názvy Munchových obrazov jasne svedčia o morbídnej tematike, v ktorej sa úzkosť spája so smrťou a sexualitou: Krik (1893), Upír (okolo 1893), Úzkosť (1894), Puberta (1894), Žiarlivosť ( 1894-1895), Melanchólia (1899). Keď sa podujal namaľovať Vlys života, svoje životné dielo, na ktorom pracoval 30 rokov, koncipoval ho ako sled obrazov spätých iba obsahovo.
Azda ešte väčšmi ako maliar sa Munch preslávil ako grafik. Svoje majstrovské grafické listy vytváral rozličnými technikami (Bozk, 1898). Munch vniesol radikálnu zmenu do výtvarných názorov, poznačených vtedy typickým rutinérstvom. Hoci Munch dosiahol napokon uznanie v celej Európe, roku 1908 sa u neho prejavila duševná depresia a rok sa liečil na kodanskej klinike. Vyšiel z nej pokojnejší, ale jeho maľba už stratila svoju silnú pôsobivosť, a to aj v obsahu aj vo forme.