Karol Marko st.

Dátum narodenia: 25.9.1791
Miesto narodenia: Levoča

Karol (Carl, Károly) Marko starší sa narodil 25. septembra 1791 v Levoči, zomrel 18. novembra 1860 vo Vila Appeggi v Taliansku. Bol zakladateľom renomovanej umeleckej rodiny. Jeho synovia Karol ml. (1822-1901), Andrej (1824-1895), František (1832-1974) a dcéra Katarína (1831-1865) sa stali známymi maliarmi. Študoval na gymnáziu v Levoči, matematiku a geometriu na Kráľovskej akadémii v Cluji a na Institutum geometricum v Pešti, 1818-1822 na Kresliarskom inštitúte v Pešti, 1822 na výtvarnej akadémii vo Viedni. 1840 sa stal členom Uhorskej akadémie vied. Pôsobil ako zememeračský inžinier na panstve v Starej Ľubovni, potom šesť rokov ako maliar u biskupa Esterházyho v Rožňave, 1826 v Eisenstadte, 1830-1832 vo Viedni, 1832-1838 v Ríme, 1838-1843 v Pise, 1843-1848 vo Florencii, kde vyučoval na výtvarnej akadémii, od 1848 vo Villa Appeggi pri Antele v Toskánsku. 1853 navštívil Uhorsko. Pravidelne počas života vystavoval vo Viedni a Ríme. Prvú samostatnú posmrtnú výstavu mal v Budapešti (1899). Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Múzea výtvarných umení v Budapešti, Slovenskej národnej galérie, Východoslovenskej galérie v Košiciach, Österriechische Galerie vo Viedni, v múzeách a galériách v Mníchove, Kodani, Florencii, Drážďanoch, Lipsku, ako aj Národnej galérie v Prahe. Z literatúry: Pogány, Ö., Gáborné, K.: Markó Károly. Budapest 1954; Bodnár, E.: Markó Károly. Budapest 1980; Wagner, K.: Ehrenhalle verdinstvoller Zipser des 19. Jahrhunderts. Levoča 1901; Pataky, D.: A magyar rajzmüvészet. Budapest 1960; Petrová-Pleskotová, A.: Slovenské výtvarné umenie národného obrodenia. Bratislava 1966; Thieme-Becker Lexikon, zv. 24, s. 117.
Súčasné obchodné renomé Karola Marka st. možno odvodiť z vyššie uvedených faktov jeho umeleckej biografie. Našou i zahraničnou umeleckou históriou (a aj medzinárodným umeleckým obchodom) je považovaný za významného predstaviteľa krajinomaľby 19. storočia s nespochybniteľným európskym významom. Patrí k reprezentatom klasicizujúceho prúdu európskej krajinomaľby s prechodnými náznakmi inklinácií k preromantizmu. Vo svojej dobe bol vyhľadávaným umelcom tak v Taliansku, ako aj v monarchii. Začínal v podstate ako samouk, prvé školenie dostal pravdepodobe u významných levočských umelcov J.J. Müllera a J. Cauczika. V Starej Ľubovni a v Rožnave sa venoval kartografii a umelecké ambície uplatňoval najmä v tvorbe paragonov (Mapa lesného panstva rožňavského biskupstva, 1818). Amatérsky maľoval gvaše s krajinnými tatranskými motívmi, okrem toho kopíroval krajinky viedenského litografa J. Fischera, ilustrujúce rukopis A. Medňanského: Malerische Reise... a práce J.J. Müllera z Levoče. V Pešti sa pohyboval v okruhu maďarsky orientovaných literátov, v lete sa vracal na Slovensko a kreslil slovenské krajiny (hrad Krásna Hôrka). 1821 začína maľovať v Pešti svoje prvé olejomaľby (Pohľad na časť starého Budína, Margitin ostrov a ďalšie). Počas viedenského pobytu maľoval hlavne mytologické motívy a biblické scény (Narodenie Baccha, Útek do Egypta, Bacchus a Ariadne). Od 1825 pravidelne cestoval na esterháziovský dvor do Eisenstadtu, kde okrem iného namaľoval oltárny obraz pre tamojší kostol. Pri príležitosti uhorského snemu na pozvanie kancelára Revického navštívil Bratislavu, pričom vznikol obraz Pohľad na Bratislavu (1830). Na jeseň roku 1832 odcestoval za finančnej pomoci bankára Geymüllera do Talianska. Pod vplyvom klasicizujúceho akademizmu sa počas pobytu v Ríme vykryštalizoval jeho osobitý maliarsky štýl založený na princípoch klasicistickej trojplánovej výstavby obrazu s drobnou figurálnou stafážou. Charakteristickou pre neho sa stáva zlatistá teplá farebnosť (Nymfy, Kúpajúce sa nymfy, Paridov súd). Kreslí aj skice perom, tušou a ceruzou, pričom zvýrazňoval svetelnú modeláciu a rukopusné gesto (Krajina, Skica krajiny s mestom, Krajina s antickým chrámom). V období pobytu v Pise začali jeho maliarske diela získavať uznanie umeleckej kritiky, čoho výrazom bolo aj zvolenie za člena korešpondenta UAV a pedagogická činnosť na výtvarnej akadémii vo Florencii. 1845 sa architektonickým projektom zúčastnil súťaže na budovu parlamentu v Budapešti, jeho návrh však nebol zrealizovaný. Počas pobytu v Appeggi silneli v jeho tvorbe romantizujúce tendencie (Kosenie, Aqua Nera pri Ríme). Z literatúry: Pogány, Ö., Gáborné, K.: Markó Károly. Budapest 1954; Bodnár, E.: Markó Károly. Budapest 1980; Wagner, K.: Ehrenhalle verdinstvoller Zipser des 19. Jahrhunderts. Levoča 1901; Pataky, D.: A magyar rajzmüvészet. Budapest 1960; Petrová-Pleskotová, A.: Slovenské výtvarné umenie národného obrodenia. Bratislava 1966; Thieme-Becker Lexikon, zv. 24, s. 117.